V jeden pekný zimný deň sme si umyli poriadne zúbky, teplučko sa obliekli a išli pozrieť „našu“ pani zubárku. Poniektorí sme sa tešili, poniektorí báli....Alexko si aj trošku poplakal.
Vošli sme do veľkej budovy, kde bola veľká miestnosť, ktorá sa volá čakáreň. Sedelo tam niekoľko oteckov a mamičiek. Asi ich boleli zúbky. Vetrovky sme si pekne zavesili a s pani učiteľkou sme tichučko čakali, kedy si pani zubárka na nás spomenie. Niektorí sme dúfali, že na nás aj zabudne,.....ale veru nie. O chvíľu sme už boli v ordinácii. Pani zubárka sa na nás usmievala, všetko nám poukazovala a vysvetlila. Najviac sa nám páčilo jej obrovské kreslo. Keď sme sa hrali na zubára a pacienta, pani zubárka nás na ňom povozila hore aj dolu.
Odchádzali sme spokojní a s úsmevom. Bojkovia bez strachu, pretože, kto si správne a každý deň čistí zúbky, nemá sa čoho báť. A našu Oranžovú triedu vychválila pani zubárka teda poriadne. Vraj také biele zúbky bez kazov už dávno nevidela. Pani učiteľka bola na nás poriadne pyšná. Za odmenu sme dostali veselé omaľovánky a samolepky.
Adriana Arendášová
—————