Výlet za poznaním ľudovej kultúry 2014

30.05.2014

,,Slovenká rodná dedina pod horami, si môjmu srdcu jediná, domov drahý..."

V slovách ľudovej piesni je  citlivo vyjadrený vzťah  k rodnej vlasti.

Pani učiteľky s deťmi z Modrej, Oranžovej a Fialovej triedy sa vybrali autobusom do Martina, kde  navštívili  Slovenské národné múzeum  -  Múzeum slovenskej dediny. Vybrali sme sa do   štyroch oblastí Slovenska: Oravy, Turca, Liptova a Kysúc, boli sme svedkami minulosti a spoznávali, ako žili ľudia v prostých príbytkoch. Naša prvá cesta viedla do dedinskej školy z Petrovíc, v ktorej bola  jedna trieda a do ktorej deti chodili iba štyri roky.  Museli pomáhať v gazdovstve,  pásť husi, kopať zemiaky alebo opatrovať mladších súrodencov.   Veľkou drevenou bránou sme vstúpili do dvora, kde býval bohatý roľník. Mal toľko pôdy, že si dopestoval úrodu- obilie, zemiaky, či kapustu…., ktorá stačila pre členov veľkej rodiny. Jedinou vyhrievanou miestnosťou bola izba. Bývali v nej starí rodičia, ich synovia s rodinami. Ako spávali? Deti v kolískach, väčšie s rodičmi v posteli, na laviciach, ba aj na slame na zemi. V miestnosti dreveného domu zo Zázrivej stal prestretý stôl, pri ktorom sa stretávala celá rodina. Všetci jedávali spolu z jednej veľkej misy drevenými lyžicami. Muži sedeli za stolom, ženy počas jedenia stáli spolu s deťmi. Viete čo varili? Jedlá zo zemiakov, obilnín, kapusty, strukovín, mlieka…chlieb nemali každý deň na stole. Cestou deti upútala väčšia budova- Vozáreň z Mošovca, ktorá slúžila pre furmanov, obchodníkov a jarmočníkov. Kedysi boli cesty blatisté. Obyčajní ľudia chodili pešo, bohatší využívali koče. Na vozoch prevážali tovar. Na noc si do vozárni odstavili vozy naložené nákladom a nakŕmili kone. Tichučko sme vstúpili do jednej z najdôležitejších stavieb v dedine- do dreveného kostola z Rudna. Posadali sme si do drevených lavíc a „započúvali“ sa do jeho tichej atmosféry. V minulosti sa tu ľudia stretávali na bohoslužbách každú nedeľu a  počas všetkých sviatkov. Aj dnes je pre mnohých ľudí veľmi dôležitým miestom, nakoľko stále sa v kostole vykonávajú svadobné obrady. Po krátkom oddychu sme pokračovali po ceste dolu dedinou. Deti  si obzerali  Zvonicu z Trsteného, ktorej zvony oznamovali ráno, popoludnie a večer, ohlasovali požiar a  poplach. Zvonilo sa aj pri narodení dieťaťa, svadbe, či úmrtí. Reči zvonov ľudia presne rozumeli, učili sa jej odmalička. Naša cesta skončila pri požiarnej zbrojnici z Laskára. Dobrovoľní hasiči v nich mali uložené  ručné striekačky, hadice, čakany, železné vidly, sekery, lampy a ďalšie náradie, ktoré deti obdivovali. Väčšina domov bola kedysi postavená z dreva, bez komínov, čo bolo častou príčinou požiarov, ktoré mnohokrát zničili celú dedinu.  Aj keď nám počasie veľmi neprialo, neodradil nás ani studený vietor, prehliadkou Múzea slovenskej dediny sme otvorili okno do starého  sveta a na chvíľu sa stali jeho súčasťou.

Marta Luptáková